Na Západnom brehu som videla, kam až môže zájsť nenávisť a strach (Komentár)

Môžeme si ako európski politici zatvárať oči, keď niekde umierajú tisíce civilistov? Našej generácii to dejiny neodpustia a ešte to pomôže krajnej pravici šíriť antisemitizmus.

Izraelsko-palestínsky konflikt vyvoláva v posledných mesiacoch aj na Slovensku mimoriadne vyostrenú diskusiu. Namiesto vecného rozhovoru sa z nej stáva súboj táborov, kde má každý už vopred jasno a nikto nikoho nepočúva. Historické súvislosti sú pre mnohých príliš komplikované a riešenia sú naopak nejasné.

Aj preto som ako členka Delegácie Európskeho parlamentu pre Palestínu chcela hlbšie navnímať realitu v regióne na vlastné oči, nielen cez titulky v médiách alebo horlivé diskusie na sociálnych sieťach. Hoci som región v minulosti študovala, zďaleka to nestačí. Moja motivácia však bola trochu aj vlastenecká.

Vákuum vyhovuje vyhovuje „neonáckom“

U nás na Slovensku – podobne ako v iných krajinách vo svete – si totiž „agendu“ okolo izraelsko-palestínskeho konfliktu preberajú extrémisti na oboch stranách politického spektra. A hoci najprv schizofrenicky tápali medzi nenávisťou voči moslimom a židom, dnes je ich rétorika jasná: tak ako v minulosti, plná antisemitizmu.

A to je nebezpečné. Vakuum, ktoré sme si v obave zo znepriatelenia jednej zo strán u nás vytvorili, slúži, bohužiaľ, aj našim „neonáckom“. Nemusíme však podporovať teroristický Hamas, keď požadujeme, aby izraelská vláda na terorizmus nereagovala spôsobom, ktorý porušuje medzinárodné humanitárne právo.

Do Izraela a na Západný breh som mala ako europoslankyňa možnosť vycestovať s poslanectvom z viacerých európskych krajín. Na pozvanie asociácie cirkevných organizácií sme dostali unikátnu príležitosť stretnúť predstaviteľov oboch strán, aktivistov, novinárov, ale aj bežných ľudí, ktorým tento desaťročia trvajúci konflikt zasahuje do každodenného života.

V Izraeli som videla a cítila traumu, ktorá sa za roky teroristických útokov naakumulovala a od októbra 2023 sa ešte väčšmi prehlbuje. Išlo koniec-koncov o najväčší masaker Židov od holokaustu. Tváre obetí sú po celej krajine, na plagátoch, bilbordoch, ale hlavne v spomienkach ľudí. Pretože každý Izraelčan pozná niekoho, kto počas teroristického útoku prišiel o príbuzného alebo priateľa.

Izraelská vláda obmedzuje ľudské práva

Naša solidarita s obeťami musí byť zrejmá aj preto, že ako politici máme zodpovednosť odmietať všetky druhy terorizmu. A tiež preto, lebo sme si v Európe sľúbili, že „nikdy viac“ po 2. svetovej vojne bude mať konkrétne kontúry, a nič ako holokaust či genocída už ako ľudstvo nemôžeme dopustiť. Voči nikomu.

Rovnako sa v Európe hlásime k dodržiavaniu medzinárodného práva. No to, čo som videla na palestínskych územiach, ma utvrdilo v jednom: ochrana základných ľudských práv nesmie byť otázkou politického tábora. Ide o skúšku toho, či sme ešte schopní pomenovať bezprávie tam, kde sa deje.

Bez väčších okolkov a skresľovania musím priznať, že som na Západnom brehu, v Jeruzaleme, v Hebrone, v Betleheme a na ďalších územiach videla, ako súčasná izraelská vláda systematicky obmedzuje ľudské práva na okupovaných územiach, blokuje prístup k vode a humanitárnej pomoci a umožňuje rozširovanie osídlení, ktoré medzinárodné právo jednoznačne považuje za nelegálne.

Aj preto je na tom zhoda takmer celej medzinárodnej právnej obce vrátane izraelských organizácií pre ľudské práva, s ktorými som sa stretla.

Počas obeda sa ozvala streľba

V dedine Susiya v tzv. zóne C som obedovala s rodinou Nassera Nawaj’ah-a, ktorá už čelila opakovaným demoláciám svojho domu, no napriek tomu tu zostávajú, pretože Susiya je ich domov. Počas obeda sa ozvala streľba.

Pre nás to bol šok, pre Nassera a jeho rodinu je to bežná realita – podobné provokácie od ozbrojených izraelských osadníkov zažívajú pravidelne. Je neuveriteľné, s akou hladinou stresu sa človek už po čase naučí žiť.

V štvrti Silwan vo východnom Jeruzaleme som sa stretla s mužom, ktorému izraelské úrady pred rokom zbúrali dom. Takéto rozhodnutia tam vydávajú bežne aj pre domy, v ktorých palestínske rodiny žijú celé desaťročia.

Rodinám dokonca za demoláciu pošlú faktúru. A ak na to nemajú, sú donútení si dom rozobrať sami! Len za posledný rok a pol bolo na Západnom brehu zbúraných vyše 2 500 stavieb.

Lekárov nechávajú bezdôvodne čakať

V nemocnici Augusta Victoria robia jedinú detskú dialýzu a jedinú rádioterapiu pre onkologických pacientov na celom palestínskom území. Rozprávala som sa s lekármi, ktorých napriek tomu, že denne zachraňujú životy, necháva hraničná polícia bez dôvodu čakať na checkpointoch medzi Západným brehom a východným Jeruzalemom, kam prechádzajú. Aj vtedy, keď im na operačnej sále už možno práve niekto bojuje o život.

V Gaze, kam sa dnes nedostane žiadny politik a pomaly už ani žiadna humanitárna organizácia, podľa OSN zomrelo vyše 75-tisíc ľudí. Ani ja som v Gaze nebola, no aktivisti a humanitárni pracovníci, ktorí v regióne pôsobia, tvrdia, že ani po prímerí sa katastrofálny stav života civilistov nezlepšuje.

Svedectvá bývalých vojakov, novinárov, aktívnych opozičných ale aj bývalých politikov z Izraela mi potvrdili to, čo hovorili Palestínčania, ktorých som stretla: že vojaci dostávajú rozkazy chodiť Palestínčanom náhodne prehliadať domy, ničiť im bývanie a zastrašovať ich, a že ich prvou úlohou je chrániť nelegálnych osadníkov.

Kritika izraelskej vlády nie je odsúdenie ľudí

Po ceste do Izraela a na Západný breh ešte viac rozumiem, že kritika politiky izraelskej vlády sa nesmie stať kritikou izraelského ľudu ani ľudí židovského vierovyznania. Práve v Hebrone som sa rozprávala s bývalými izraelskými vojakmi z organizácie Breaking the Silence, ktorí majú odvahu verejne pomenovať to, čo sa deje v ich mene.

Tvrdia dokonca, že Netanyahuova vláda a jej konanie voči Palestínčanom oslabuje svetovú podporu Izraela a preto predstavuje pre krajinu najväčšie bezpečnostné riziko. Tieto hlasné svedectvá preto neignorujme ani my. Ani Slovákov v Európe nepovažujú všetci za rusofilov, hoci sa slovenský premiér nespráva inak ako rusofilne a pre záchranu seba a svojich ľudí sa neštíti spájať s krajnou pravicou.

Postaviť sa preto za práva Palestínčanov neznamená odsúdiť Izrael ako národ ani spochybniť právo Izraela na existenciu a bezpečnosť. Ak niekto zneužije túto tému na podnecovanie antisemitizmu, nemá to s ochranou ľudských práv nič spoločné.

Izraelsko-palestínsky konflikt má, samozrejme, presah aj na Slovensko. Naša spoločnosť – už aj tak hlboko rozdelená – si však nemôže dovoliť túto tému premeniť na ďalší súboj, v ktorom ide len o umlčanie toho druhého. Rovnako nemôže ostať vo vzduchoprázdne, ktoré si prisvoja novodobí antisemiti či xenofóbovia iných druhov.

Na Západnom brehu a v Izraeli som videla, kam môže zájsť strach a nenávisť, keď im dáme priestor. Nechcem sa na tom preto podieľať mlčaním. Ako politička hovorím jasne: ak nám majú voliči veriť, nemôžeme si vyberať, kde medzinárodné právo uplatňovať budeme, a kde nie.

Ani to, ktoré ľudské práva platia na tých, a ktoré na iných. Požadovať demokratické riešenia a obmedzovanie tých nelegálnych – čo robím aj ako europoslankyňa – je naozaj slovenské minimum.